Ukážka z knihy Gustáva Murína "Sex kontra kultura":

Od sexuálnej slobody k "sexuálnemu oslobodeniu".

Napriek celosvetovej sexuálnej revolúcii, ostáva v povedomí masmédií sex ako niečo, o čom už sme ochotní uvažovať, predovšetkým však v lascívnej, periférnej polohe ružových románikov, či škandálov. A predsa univerzitný profesor MUDr. Josef Hynie, DrSc. privítal v roku 1969 vydanie "Svetových dejín sexuality" predslovom, kde hneď v prvej vete píše: "V dejinách sme čítali a počuli o kadečom, ale veľmi málo o tom, ako súkromný sexuálny život vedúcich osobností i celých národov utváral dejiny". E. Morin v eseji Komplex lásky pripisuje výnimočnosti ľudskej sexuality dokonca mimoriadny evolučný význam, keď si na otázku "Čo nám prinieslo poľudštenie?!", odpovedá: "Je to najmä stála sexuálna príťažlivosť, u muža aj u ženy. Zatiaľčo ešte primáti majú asexuálne periódy oddelené od doby párenia, ľudstvo sa vyznačuje permanentnou sexuálnou príťažlivosťou..". Ľudská sexualita je vo svete živočíšnych druhov sama o sebe výnimkou a vlastne extrémom. Pripomeňme si spolu s prof. Wilsonom a jeho knihou " O ľudskej prirodzenosti", že "prsia žien majú väčšie rozmery, než aké sú potrebné pre mliečne žľazy, bradavky sú erotogénne a obklopené nápadne sfarvenými aureolami", čo je unikát v živočíšnej ríši. Nezabudnime ani na pripomienku Richarda Lewinsohna v jeho Svetových dejinách sexuality, že u ostatných druhov je "prepadnutie, znásilnenie a párenie proti vôli partnera nemožné". To len človek má túto pochybnú výsadu. A je tu ďalšia anomália v živočíšnej ríši - Dr.Kim Mukerjee v eseji "Rozkoš z bolesti" pripomína, že neexistuje na tejto planéte tvor, ktorý by zámerne vyhľadával bolesť a dokonca ju spájal so sexuálnou rozkošou. Ale spomeňme si na prípady masochistov a masochistiek! A ako upozorňuje Ján Starkbauer v knihe Večné tabu dodnes sa vedú spory o biologickej funkcii panenskej blany, veď v prírode okrem človeka neexistuje druh, ktorý by niečím takým disponoval. Ďalším odlíšením nášho druhu je používanie umelej antikoncepcie, čo sa priam vymyká základnému princípu existencie druhov na tejto planéte, ktoré súťažia o čo najväčší úspech pri rozmnožovaní. Takisto ako zrejme jediní v živočíšnej ríši trpia niektorí ľudskí jedinci funkčnou impotenciou, ktorá vychádza z dysfunkcie psychickej a nie telesnej. Ľudský sex sa totiž podľa skúseností ľudstva odohráva najmä v hlave...

Zdá sa teda, že sexualita má pre ľudstvo evolučný i dejinný význam. Priam symbolizuje výnimočné postavenie ľudského druhu na tejto planéte. V darwinovsky chápanej súťaži druhov o čo najväčšiu reprodukčnú výhodu človek jednoznačne zvíťazil. Veď ako zrejme jediný známy druh obsadil všetky kontinenty, časové i zemepisné pásma a je schopný preniknúť (hoci zatiaľ len dočasne) aj za bezpečnú biologickú rezerváciu planéty Zeme. A práve v tomto okamihu dochádza k ďalšiemu paradoxu a úplnému popretiu vyššieuvedeného darwinovského princípu. Reprodukčná schopnosť ľudského druhu sa začína pomaly ale iste oddeľovať od sexuálneho aktu! A to je moment, ktorý stojí za úvahu, zvlášť, keď si môžeme dovoliť už aj nemalý časový odstup od začiatku sexuálnej revolúcie v druhej polovici tohto storočia. Tá totiž významne prispela k dramatickej zmene v chápaní jedného z našich základnych pudov. Zrekapitulujme si ako k tomu došlo.

"Naše etické či civilizačné cítenie sa musí neustále brániť proti tlaku barbarských pudov. A tak se celý náš duševný život rysuje ako neustály, vznešený, nikdy nekončiaci zápas medzi vedomím a nevedomým chcením, medzi zodpovedným činom a nezodpovednosťou našich pudov". Tieto slová vyslovuje Stefan Zweig v knihe Liečenie duchom vlastne za Sigmunda Freuda, muža, ktorý zašiel tak ďaleko (a podľa niektorých až priďaleko), že každé naše konanie, a hlavne jeho poruchy, posudzoval z hľadiska potlačeného sexuálneho pudu. "Pretože v pude rozpoznáva Freud... tú nejspodnejšiu, žhavo plynúcu vrstvu našej vnútornej ríše. Podle jeho presvedčenia sa človeku nežiada večnosti, jeho duša netúži predovšetkým po živote duchovnom: dušu ovládajú len slepé pudy...Tak ako telo prahne po potrave, prahne duša po rozkoši; libido, tento neukojiteľný hlad duše ju ženie svetu v ústrety". A sám Freud, v knihe "O človeku a kultúre", dodáva: "Naša kultúra je celkom obecne založená na potlačovaní pudov. Každý jednotlivec sa pre ňu vzdal časti svojho vlastníctva, svojej zvrchovanosti, agresívnych a pomstivých sklonov svojej osobnosti; z týchto príspevkov vzniklo spoločné kultúrne bohatstvo, materiálne aj ideálne... Kto sa následkom svojej nepoddajnej konštitúcie tomuto potlačeniu pudov nie je schopný prispôsobiť, stojí voči tejto spoločnosti v pozícii °zločinca°, °vyhnanca°..."

Minulé storočie znamenalo v tomto smere vyvrcholenie "pštrosej politiky". Ale nechajme ešte raz prehovoriť literárneho klasika S. Zweiga, ktorý v eseji venovanej Freudovi píše: "Po dobu jedného storočia je sexuálna otázka v oblasti Európy uväznená v karanténe... Dôsledkom tejto po celé storočie vytrvalo pokračujúcej hry na slepú babu a zamlčovaním všetkých pred všetkými je bezpríkladný úpadok psychológie uprostred inak vynikajúcej duchovnej kultúry... Neznalosť však má vždy za následok krutosť... Nežiada sa skutočná mravnosť, cnostný život, ale len ctnostné chovanie navonok, všetci majú pred všetkými robiť °ako by°... Môže dôjsť k všeličomu, ba dokonca k mnohému, nesmie sa však o tom hovoriť. Prísne vzaté môžeme teda povedať: mravopočestnosť devätnásteho storočia sa vôbec vlastného problému nedotýka..."

Bolo to teda ono mysteriózne 19-te storočie, ktoré tvrdošijnou dvojtvárnosťou prispelo k nahromadeniu enormnej energie pudov, ktorá v storočí nasledujúcom (vďaka rozbuškám dvoch svetových vojen a následnej obrovskej, neustrážiteľnej migrácii obyvateľstva) explodovala v sexuálnej revolúcii. Akcia vyvolala reakciu. O čo väčšmi sa problém zamlčoval, o to búrlivejšia erupcia zverejňovania nastala. Bol tu už vedecký základ freudizmu a jeho niekedy až do vulgarity spopularizovaná metóda psychoanalýzy - čiže metódy čo najotvorenejšieho vyrozprávania tých najväčších sexuálnych tajomstiev a intimít! Boli zároveň po ruke rozsiahle štatistické štúdie Kinseaya a jeho spolupracovníkov, týchto precíznych zememeračov ľudskej sexuality. A bol tu mimo iného aj nový kult slávnych osobností, filmových hviezd, u ktorých sa práve verejné pretriasanie ich sexuálneho života stalo nielen súčasťou ich profesie, ale aj každodenným informačným chlebom miliónov divákov a čitateľov. Víťazná sexuálna revolúcia si dala za úlohu raz navždy zmietnuť starú, prekonanú, pokryteckú morálku... Moment, moment, nie sú vám tie slová nápadne povedomé? Že nie? A nie sú to náhodou slová používané pri každej revolúcii?! Nie je toto náhodou cieľom každej radikálnej zmeny v dejinách ľudstva? Veď si len skusmo preberme nám známe dejiny:

Grécka civilizácia bola považovaná za jednu z najdokonalejších v duševných výkonoch, ale aj pôžitkoch človeka. Len si pripomeňme nemalú záľubu gréckych básnikov v ospevovaní mladých chlapcov ako žiadúcich milencov. Či na druhej strane básne slávnej Sapfó na oslavu lesbickej lásky. Alebo dokonalosť duševných i telesných služieb héter. A do detailov prepracovanú hierarchiu rôznych sexuálnych služieb. Keďže nešlo len o slovné ospevovanie, stali sa pre nastupujúcu novú dravú odnož civilizácie, zvanú rímska, príkladom degenerovanej a dekadentnej morálky hodnej zániku. A grécka rafinovanosť aj dokonala pod tlakom navýsosť ctnostnej morálky novej ríše rímskej. Rovnako dopadli aj drobné kmene na Apeninskom poloostrove, ktoré včas nepochopili, že pravou ctnosťou je hrdinsky zomierať v pevných radoch rímskych légií a nie sa váľať v náručiach krásnych žien, či chlapcov a vymýšľať k tomu nejaké veršíky. Pevná morálka ctnostnej rímskej rodiny a jej úloha spoľahlivého dodávateľa nových, mravne kovaných vojakov zvíťazila na celom vtedy známom svete západnej civilizácie. Zdalo sa, že neviazaným pudom navždy odzvonilo.

Je známy prípad rímskeho senátora, ktorý bol tvrdo potrestaný len za to, že pobozkal pred očami svojej dcéry svoju vlastnú ženu na verejnosti. V tej chvíli sa to ctnostnej rímskej spoločnosti zdalo priam katastrofálnym ohrozením morálky rímskej mládeže. Prešlo niekoľko storočí a rímske cisárstvo sa po panovaní takých kreatúr ako Nero, či Caligula čoraz viac podobá rozvrátenej "dekadentnej" gréckej kultúre. Ba Rím pridal aj čosi navyše - veľkolepé orgie organizované nielen súkromne, ale aj verejne a s podporou vládnúcej moci. Povestné luperkálie boli slávnostným zhromaždením kňazov a ľudu pri ktorých tzv.luperkovia, oblečení len do malej zásterky, koženými remienkami bičovali ženy, ktoré im prišli do cesty. Ženy to prijímali ochotne, ba dokonca sa pod bič priam vrhali, pretože tieto rany znamenali údajne plodnosť i požehnanie pre plod v tele. Elitný ráz naproti tomu mala obetná slávnosť uctievajúca bohyňu zvanú Bona Dei, keď sa na oslavu "dobrej bohyne" schádzali vybrané skupiny rímskych žien a dievčat na mystický obrad akéhosi sexuálneho zasväcovania spojeného s oslavou mužskej potencie. V tomto smere významnú úlohu hral údajne osol, v Ríme uznávaný symbol mužnosti, so svojím nepochybne impozantným pohlavím. Ide priam o kópiu gréckych zvykov, kedy počas sviatku bohyne Afrodity Anosie sa napríklad v Tesálii zhromažďovali výlučne ženy a dievčatá na oslavách, kde významnú úlohu zohrávalo sebabičovanie zakončené všeobecnou lesbickou orgiou. Súdobý cestovateľ zase píše o ženách z Atiky, ktoré sa "každoročne stretávajú na Parnase so ženami z Delf a slávia tam orgie na počesť boha Dionýza". Rímska vládnúca moc si proste začala užívať, prestala bdelým okom stážiť vonkajšie i vnútorné hranice bezpečnosti ríše a odsúdila sa tým na fatálnu porážku. Veď kto z vedúcich osobností by šiel riskovať život do špiny a utrpenia krvavých bitiek, keď môže ležať v hebkom lone skúsenej rímskej prostitútky a skúmať kam až siahajú hranice ľudskej rozkoše? Áno, presne toto (zdá sa) bola staronová úloha, ktorú si kládla dobrovoľne a s nadšením elita zanikajúcej svetovej ríše! Je len logické, že pre novú nastupujúcu svetovú veľmoc (kresťanskú ríšu) bol Rím (tá "neviestka"!) príkladom degenerovanej a dekadentnej morálky. O tom v akom stave dokonalosti boli vtedajšie rímske sexuálne služby má i bežný laik dostatočné predstavy z literatúry i filmu. Nehľadiac na to, že si bohatí rímski občania a občianky dokázali poslúžiť aj navzájom. Z odporu voči takej zvrhlej ríši nekontrolovaných pudov, povstalo hnutie ranných kresťanov pripravených umierať pre vec novej morálky aspoň tak statočne a obetavo ako prví rímski legionári.

Čo môže byť názornejším príkladom radikálnej zmeny, než samotné rímske prostitútky, u ktorých mala nová kresťanská vierouka spočiatku mimoriadny úspech. Išlo to tak ďaleko, že niektoré sa vo svojej cnostnej očiste dostali až do kresťanských spisov opisujúcich ich zázračnú premenu na svätice. O tom kam to následne dopracovala rozbujnelá byrokracia kresťanskej církve by sa dali napísať celé zväzky škandalóznych kníh. Tak ako rozrastajúca sa moc pôvodne cnostného Ríma viedla k dekadentnému životu niektorých cisárov, aj neobmedzená pápežská moc viedla niektorých k výstrelkom. Len spomedzi pápežov (opomenúc tým škandály kardinálov, niektorých kňazov i povestne radodajných mníšok) stručne spomeňme život v inceste pápeža Alexandra VI. z rodu Borgiovcov, syfilisom nakazeného pápeža Júlia II. (ktorý dal v Ríme zriadiť nevestinec) a v neposlednom rade ako vrchol absurdity pápežku Johannu, ktorá za svojho úradu aj počala (a zjavne nie nepoškvrnene) a počas procesie porodila. Pozoruhodné boli pokusy o zvrhnutie takejto degenerovanej a dekadentnej morálky reformačným hnutím vnútri cirkvi (viď. Zwingli, Luther, Kalvín), kruto však potlačené protireformáciou. Až prišla Veľká francúzska revolúcia s takou obrovskou, nahromadenou averziou voči morálke kresťanského kléru, že ho s nemalým prispením masy bývalých veriacich takmer vyhubila, kostoly rozvrátila a pokúsila sa zaviesť novú, čistú morálku rovnocenných občanov. Snáď nás neprekvapí, že v júli 1791 pohrozilo Zákonodarné zhromaždenie Veľkej francúzskej revolúcie, že dá zatknúť všetky prostitútky, ktoré by svojim chovaním ohrozovali verejný poriadok a urážali stud. Krátko na to revoluční jakobíni urobili rozsiahlu čistku v parížskych uliciach. Opovrhnutie "degenerovanou" morálkou kresťanského kléru a katolíckej cirkvy došlo tak ďaleko, že Francúzska revolúcia zamietla s nimi aj toľko vzývaného Boha (ako zneužitý symbol falošnej morálky) a postavila na piedestál totálne neznámy, a preto mravne neskorumpovaný kult "Najvyššej bytosti". "Najvyššia bytosť" mala v civilizovanom Francúzsku svoje svätostánky i obrady! Bol to jasný pokus o radikálny rozchod s predošlou spoločnosťou, ktorá nezvládla nával pudov a priam ich zabudovala do svojho každodenného fungovania.

Veľká francúzska revolúcia skončila v potokoch krvi. Nastolenie najskôr Direktoriátu a neskôr absolútnej moci Napoleona Bonaparta bolo príliš krátke, aby mohlo naplno dokončiť klasický oblúk zavrhnutia predošlej "degenerovanej" morálky a postupného prikláňania sa k jej ešte rafinovanejšej forme. Charakteristickým pre toto obdobie diktatúry je však už jej najvyšší a najmocnejší predstaviteľ - sám Napoleon Bonaparte. O jeho neuhasiteľnom sexuálnom apetíte sú skutočne bohaté správy. Nechal si posielať pobočníkmi do postele herečky, ale aj slúžky, bol doslova nevyberavý, málokedy zabrúsil do vyšší vôd. A predsa povesť o jeho vášni obletela Európu a jeho sexuálny pud sa stal predmetom vysokej politiky, keď mu Poliaci v záujme porobenej vlasti podstrčili do postele krásnu Máriu Walewskú. Tu sa doslova naplnili slová z úvodu tejto úvahy o tom " ako súkromný sexuálny život vedúcich osobností...utváral dejiny". Napoleonov príklad priťahoval aj iných a tak sa z historických prameňov dozvedáme už opäť o markantnej existencii parížskych prositútok. Tentoraz vďaka tomu, že sa vehementne sťažovali na nekalú konkurenciu ich poctivého remesla zo strany radodajných meštianskych paničiek a ich dcér... Každá "nová, iná" spoločnosť založená na "novej, inej" morálke prináša aj čosi nové do nekonečnej škály spôsobov ako napriek kultúrnym bariéram nasýtiť sexuálny pud. Napoleonova moc stála na vojakoch a ten sa o nich postaral aj v tomto smere. Pred Napoleonovými milovanými "deťmi", si totiž nebola istá žiadna sukňa, a to ani v Paríži za bieleho dňa. Škandál vyvolal prípad, keď šesť vojakov chytilo a zneužilo ženu, ktorú potom z obavy pred prezradením hodili do Seiny. Aby sa takýmto excesom predišlo, mal každý parížsky bordel za povinnosť udržiavať tzv. serail, kde boli k dispozícii za lacný peniaz prostitútky pre vojakov. Pre mnoho verejných domov predstavovala táto povinnosť základ ich existencie. A v nóbl bordeloch to riešili najímaním akýchsi náhradníčok - zostarnutých a vyžitých prostitútok, prípadne dievčat z vidieka, nevhodných pre fajnovejších zákazníkov.

Po porážke Napoleona a znovunastolení kráľovskej moci Bourbonovcov, prišli z exilu okrem iného aj tisíce kňazov, aby vďaka "Svätej aliancii" víťazných mocností znovuobnovili cnosti kresťanskej morálky v kontraste s degenerovanou a dekadentnou morálkou predošlého režimu vedúcou k nebývalým nemorálnostiam a výstrelkom v oblasti pohlavného života. Táto vlna prudérnosti zasiahla až do druhého cisárstva za Napoleona III. (známeho svojimi avantúrami) kedy púhy pokus o výzdobu fasády Francúzskej opery sochami nahých tanečníc spôsobil celonárodný škandál a sochy boli poliate atramentom...

A s akým heslom prišla nasledujúca úspešná revolúcia roku 1848? Ako píše L. Bassermann v knihe s výstižným názvom Najstaršie remeslo: "Revolúcia z roku 1848 dala starým hriešnikmm vyhadzov. Vo Viedni museli Metternich a jeho policajný náčelník Sedlnitzky narýchlo utiecť pred hnevom ľudu. Galantné dámy, ktoré s nimi až dosiaľ spolupracovali, boli tak vystrašené, že niektorým z nich nenapadlo nič lepšie, než prihlásiť sa v mužských šatoch do občianskej gardy. Láska k pseudošpanielskej tanečnici Lole Montezovej, pôvodom Škótke, stála v Mníchove trón Ludvíka I.. Lola Montezová sa stala bojovníčkou za ženské práva...". A dodajme, že to bola nielen ona, kto v tom čase vytiahla do boja aj proti degenerovanej a dekadentnej morálke predchádzajúceho režimu tentoraz pod heslom zotročovanie žien v sexuálnych službách.

O názore socialistickej revolúcie na degenerovanú a dekadentnú (t.j. buržoáznu) morálku predchádzajúceho režimu sa, myslím, veľmi rozpisovať nemusím. Unikátom v tomto smere sa môže pochváliť aj Slovensko. Po nastolení komunistickej moci vo februári 1948 bol poverený likvidáciou profesionálnej prostitúcie istý slovenský revolučný básnik , ktorý si túto úlohu priam vyžobral už skôr nemenej revolučnou agitáciou proti vykorisťovateľským a príživníckym triedam. Za tým účelom bol zriadený "Tábor padlých žien", čo je mimochodom aj názov knihy, ktorú o tomto unikáte medzi gulagmi napísal o polstoročie neskôr spisovateľ Anton Baláž.

A o tom ako komentovali nedávne demokratické revolúcie degenerovanú a dekadentnú morálku komunistických papalášov vie každý dosť sám. Po likvidácii prehnitej buržoáznej morálky si stranícki bosovia zaviedli vlastnú. Pravdupovediac od tej pôvodnej a opovrhovanej sa veľmi nelíšila. Akurát, že profesionálky museli nahradiť uvedomelé amatérky. Vďaka súdnemu procesu s povestným "kráľom Oravy" Babinským vieme, že sa im hovorilo "ruštinárky" možno podľa pôvodnej profesie tej prvej, ktorá sa k takémuto vlasteneckému činu nechala nahovoriť. Babinský po novembri 1989 pred televíznymi kamerami ochotne popisoval nábor i úlohy zaslúžilých "ruštinárok" ako aj ich odmeny, vykazované div nie pod kolónkou " za zásluhy o socialistickú výstavbu".

Ani komunisti, a tí teda vedeli byť nebezpeční, si s anarchistickým tlakom pudov nedokázali poradiť. Ich pokusy podriadiť ich "amatérske" konkurentky "príživníčok" vlastným potrebám najvyšších komunistických bosov dramaticky ukončili demokratické revolúcie. A skutočne demokraticky. Dnes môže mať prostitútku každý, kto si zaplatí. A v takej Prahe, či Budapešti sú ich už opäť plné ulice...

No dobre, poviete si, tak sme objavili, že každá radikálna zmena spoločenského zriadenia likviduje prežitú morálku toho predošlého. Ale čo to znamená? Nič menej a nič viac, než že tu vždy znovu a znovu budovaná nová a "lepšia" kultúra ľudskej spoločnosti skúšala pritiahnuť uzdu pudom ľudskej sexuality!

Revolúcie proti ženám?

Otázkou ostáva prečo sa každá revolučná zmena musí obtrieť o tak periférnu vec akou je prostitúcia? Možno nám napovie čosi viac, ak sa pozrieme na vec z hľadiska biologického. Zdá sa totiž, že každá nová vlna revolučných zákonodarcov podvedomo inklinovala k amatérskemu (ale o to účinnejšiemu) výkladu populačnej genetiky. Základom pre ich úvahy bola rodina. Rodina ako elementárna jednotka nárastu populácie, podmieňujúca možnosť osídľovania nových území, či obrany proti útokom iných, cudzích ľudských vĺn. Rodina preto, že ľudské mláďa si (vďaka evolučnému javu "neoténie", t.j. stáleho predlžovania doby nesamostatnosti, závislosti mláďat na rodičoch) vyžaduje dlhé roky pozornej opatery, ktorú mu sú schopní poskytnúť práve len rodičia. A tiež prípadne širšia rodina príbuzných, ak by priamy rodičia neboli schopní vykonávať svoju (nebojme sa to povedať) "štátotvornú" úlohu. Rodina aj preto, že je ľahko zaraditeľná do pevnej štruktúry štátu, kontrolovateľná, v prípade potreby využiteľná, mobilizovateľná (najskôr synovia, v prípade nevyhnutnosti aj otcovia). Zákonodarcovia sa pritom zjavne nebáli toho, či si (vulgárne povedané) Fero šuchne s Marou a hneď na to aj s Jožkou, ale toho, že týmto trom nedokáže nikto zaveliť a ich vzťahy sú natoľko labilné, že sa na nie je možné spoľahnúť, nie to ešte ich využiť (viď. dane, odvody, verejnoprospešné práce a iné). O čo dokonalejší je systém rodičov, prarodičov a praprarodičov, navrch ešte vystužený krstnými rodičmi registrovanými na príslušnej fare - v takej sieti sa jedinec ťažko stratí spod kontroly! Preto ten odpor zákonodarcov k voľným mravom prostitúcie, k anarchii predajnej lásky a nekontroľovateľnosti vzťahov v prípade neobmedzenej možnosti súlože každého s každým...

Niektorí historici tvrdia, že revolúcie boli zväčša zásadne antifeministické. Až do začiatku tohto storočia sa znovu a znovu pokúšali zatlačiť ženy do podriadeného postavenia hrozbou tvrdých sankcií. V starovekom Ríme nemali počestné ženy obuv na chodenie mimo domu, aby ich to pod nejakou zámienkou (napríklad nákupu na trhu) nelákalo k záletníctvo. Zahalená muslimská žena nesmie s cudzím mužom nielenže prehovoriť, ale ani ruku podať; japonská žena nesmie prehovoriť ani s vlastným mužom, pokiaľ nie je vyzvaná; vydatá žena v Indii je majetkom muža a keď ten umiera, má umrieť s ním; žena kresťanského vyznania má byť verná až za hrob... Mohli by pod takým tlakom ešte myslieť na slobodný a rovnoprávny sexuálny život? Isteže áno, ale len by skúsili túto myšlienku aj naplniť! Už za starovekého Ríma bola cudzoložnica vydaná na pospas davu, čomu nemohol zabrániť ani jej vlastný muž. Tento absurdný, totálny, (oficiálne) nekompromisný tlak na ženy bol donedávna obecným javom v drvivej väčšine ľudských populácií bez ohľadu na historickú dobu, náboženstvo, či rasu. Pritom tri štvrtiny všetkých ľudských spoločností povoľujú mužom mať viacero žien a väčšina z nich podporuje tieto praktiky zákonom i obyčajmi. Tá zvyšná štvrtina monogamných spoločností patrí do takejto kategórie len vo formálne právnom zmysle, v skutočnosti sa rôznym formám konkubinátu, či mimomanželských praktík mužov až tak veľké prekážky nekladú. V protiklade k tomu sa žene povoľuje mať viacej mužov len v necelom jednom percente známych ľudských spoločenstiev. ALE PREČO? Prečo tie zrejmé nadpráva jedného pohlavia a zjavná kriminalizácia druhého? Možno nám k odpovedi opäť pomôže biológia. A fakt, že táto tendencia donedávna vládla celému biologickému druhu Homo sapiens.

Žena ako "reprodukčný stroj" má za svoj život "kapacitu" 400 vajíčiek, z ktorých v bežných podmienkach môže maximálne 20 doviesť k zdravému potomstvu. Život ženy je teda v tomto smere obmedzený limitom približne dvadsiatich rodičovských vzťahov. Muž naproti tomu produkuje pri jedinej ejakulácii približne 60 miliónov spermií a dlhé desaťročia života prakticky nemá limit v plodení detí. Teoreticky by teda mohol napĺňať povzdych jedného z protagonistov filmu "Pásla kone na betóne", ktorý na konto jedného takéhoto "rozsievača" hovorí: "kadze chodzí, dzeci robí". To je samozrejme teória. V praxi takúto možnosť využíva máloktorý muž, ak pravda nejde o extrémy. Po jednej z fatálne prehraných bitiek napríklad prorok Mohamed požiadal svojich spolubojovníkov, ktorí prežili, aby sa ujali manželiek padlých (zjavne z dôvodov, aby sa nestratila rodiaca "kapacita" týchto žien). Sú známe aj stovky potomkov rôznych vlastníkov harémov. Ale práve harém je exemplárnou ukážkou radikálne opačného postavenia muža a ženy, ak začneme hovoriť o "koitálnej kapacite". Je známe, že (až na výnimky), priemerný muž nie je schopný väčšieho počtu pohlavných aktov v krátkom slede. Jeho "koitálna kapacita" je veľmi úzko limitovaná. Naproti tomu existujú tisíce príkladov, kedy sa "koitálna kapacita" žien zdala nevyčerpateľná. Za všetky príklady aspoň jeden - niektoré "frontové utešovateľky" japonských vojakov za druhej svetovej vojny (t.j. unesené kórejské a thajvanské ženy) absolvovali, podľa údajov japonských vojenských lekárov, denne desiatky súloží bez zjavného vplyvu na ich zdravotnú kondíciu. A teraz si predstavte tú hrôzu ctnostných zákonodarcov vedomých si tejto ničivej prevahy žien v "súboji pohlaví"! O čo pochopiteľnejšie je potom to ostentatívne odsúdenie bytostne nemravných, hriechom vopred poznačených žien kresťanskými extatickými askétmi, ale aj takým Buddhom, váhajúcim, či a za akých ponižujúcich podmienok by mohli ženy čo i len slúžiť jeho učeniu?! Nebolo chŕlenie jedovatých slov na adresu hriešnych žien, tá pena na ústach svätých mužov vlastne dobre premysleným ťahom sebaobrany? Nebol celý neprirodzený a pracne budovaný ideál asketického života, bezpodmienečne vylučujúceho súlož, pokusom jednoducho vyhnúť sa "súboju", v ktorom by sa slabosť a nemohúcnosť mužov odkryla v plnej nahote? Nie je toto logickým zdôvodnením na prvý pohľad nelogickej samoväzby žien v každej z doteraz známych ľudských spoločností?

A teraz, do tretice, zoberme do úvahy radikálne zmeny biologickej podstaty nášho druhu v tomto storočí. V päťdesiatych rokoch sme sa naučili mať sex bez detí, v sedemdesiatych sme si už zvykli mať deti bez sexu. Dochádza k plazivému, pomalému, ale dôslednému oddeľovaniu rozmnožovacej úlohy od samotného pohlavného aktu. Niektorí autori hovoria o vzniku tzv. "sociálneho rodičovstva", kedy rodičia nie sú definovaní ako biologickí príbuzní svojich detí. Slávny americký futurológ Alvin Toffler predpovedá vznik dvoch typov nových rodín v budúcnosti - kariérových párov bez detí, plne sústredených na svoju kariéru, a tzv. "profesionálnych" rodín, ktoré sa naopak budú venovať len výchove detí, pričom tých bude pochopiteľne viac, než býva obvyklé (niečo podobné rodinám v SOS dedinkách opustených detí). A k tomu všetkému treba pripočítať hrozbu populačnej explózie, ktorá postihnuté štáty núti radikálne obmedzovať pôrodnosť a nie ju podporovať. Navrch, už spomínané, dve svetové vojny otriasajúce samotnými základmi západnej i východnej civilizácie. A nové sťahovanie národov, premiešavanie rás, náboženstiev, rituálov, zvykov, chápania toho, čo je a čo nie je morálne... Mohutné prelínanie kultúr, ktorých hranice už nie je možné ani rozlíšiť, nie to ešte udržať. Obmedzený vplyv štátu, ale aj občianskych spoločenstiev a obcí na jednotlivca v neprehľadnej džungli megapolisov. Toto je podklad pre prvú z revolúcií, ktorá je zameraná výhradne na sexualitu a teda aj na oslobodenie ženy - sexuálnu revolúciu.

Pud kontra kultúra.

Medzi pohlavným pudom a ľudskou kultúrou ide len o zdanlivý, vonkajškovo vnímaný rozpor. Áno, ľudská kultúra priviedla niektorých, ktorí príliš podľahli volaniu pudov nielen do väzenia, ale aj na popraviská. V revolučnom zmätku husitských vojen sa preukazná časť príslušníkov hnutia domnievala, že všeobecnú rovnosť a slobodu voči feudálom, treba doviesť aj k rovnosti a slobode sexuálnej. Volali sa adamiti a husitské hnutie ich ako extrémistov prakticky vyhubilo. Obdobný jav sa dostal na povrch pri revolučných zmätkoch za Savonarolovej vzbury v Taliansku. Dostatočne farbisto to opisuje Umberto Ecco v slávnom románe "Meno ruže". Z čerstvej minulosti tu máme lovy na nudistov organizované paralelne na francúzskej Riviére i v bratislavských Rusovciach. Nebola to teda vec ideológie (kapitalistickej, či socialistickej), ale klasická ukážka prestúpenia kultúrnych bariér. Za to spoločnosť trestá a to až do chvíle, kým pre takúto (pôvodne nežiadúcu, šokujúcu) aktivitu nenájde nové kultúrne bariéry. Príkladom by mohlo byť hnutie FKK vo východnom Nemecku, kde za socializmu nudistické pláže bez problémov fungovali. Tento princíp semi-konzervatívneho kódu, ktorý je bránený pred zmenami až do chvíle kedy prevaha zmien vedie k prepisu do nového semi-konzervatívneho kódu, je esenciálnym princípaom fungovania genetického kódu. Kultúra teda bráni spoločenský kód a pud tento kód neustále preveruje individuálnymi i skupinovými pokusmi o zmeny, či aspoň úpravy. V tomto zmysle pud a kultúra nemôžu bez seba existovať. Ak by totiž kultúra nevytvárala bariéry, čo už by bolo atraktívne na realizácii pudu? Vieme predsa práve z nudistických pláží, že krásne nahé telo je vzácnosť a naopak jemné zahalenie dokáže dodať na atraktívnosti každej (tým pádom sľubnej) nahote. Pud realizovaný v pohlavnom styku potrebuje vytvoriť lákavú situáciu a v tom mu pomáhajú kultúrne bariéry. Vďaka nim samotný pohlavný akt už prebieha s takou razanciou, že nie je čas ani chuť skúmať drobné telesné nedostatky. Nedostatok kultúrnych bariér pud zabíja, robí ho neaktuálnym. Prečo by sa mal nasýtiť teraz, keď sa tak môže stať kedykoľvek neskôr, teda takmer nikdy (našťastie v tomto Príroda nie je absolutistická, inak by sme asi vyhynuli)? A naopak spomeňme si koľko krát sme my sami (muži i ženy) podľahli naliehavosti "práve tejto chvíle", ak bola dostatočne rámcovaná kultúrnymi obmedzeniami (teraz sme sami, o hodinu už nie). Táto súhra protikladov má ešte ďalší, oveľa hlbší význam. Jediná krivka, ktorá vedie do nekonečna (a je teda vyjadrením nesmrteľnosti) je sínusoida. Neustále osciluje raz hore, raz dole, ale práve tento pohyb ju udržiava neustále v perspektíve. To je večný kolobeh dňa a noci, prílevu a odlivu, chladu a tepla, ale aj protipólov muža a ženy a z nich odvodených protikladov stručne zhrnutých v čínskych výrazoch jang a jing. Zdanlivý protiklad pudu a kultúry je dômyselným princípom, vďaka ktorému tento dvojtaktný motor posúva dejiny ľudskej civilizácie a ovplyvňuje evolúciu ľudského druhu. Dramatické rozpory vždy nanovo budovaných kultúrnych bariér a vždy znovu cez ne prenikajúcich výčinov pudov sú tou zárukou nekonečnosti udržiavanej dynamickými krivkami sínusoidy. Je to záruka, že systém ľudskej civilizácie nezastane, nezmeravie, že bude znovu a znovu, ďalšími vlnami ľudských generácií, preverovaný a udržiavaný v pružnej, dynamickej rovnováhe. Dvojtaktný motor pudu a kultúry nás posúva bezpečne v čase. Vo veľkom pláne ľudského druhu prináša náplň i poslanie mnohým askétom, ale aj potešenie zaťatým individualistom. Tento motor búši neúprosne, raz vynáša na vrchol spoločnosti reprezentantov kultúrnych obmedzení a askézy, inokedy zástancov sexuálnej voľnosti. Jedni i druhí majú svoje argumenty, jedni i druhí čosi získavajú i strácajú. Sú však predovšetkým súčasťou mohutnej prírodno-spoločenskej tendencie, ktorá ich nezmieriteľné postoje potrebuje, aby tento večný zápas nikdy neustal. Aby v konečnom dôsledku nikto nezvíťazil. A nikto neprehral.

Gustáv Murín

ad.: Dr. G. Murín, Hagarova 17, 831 05 Bratislava