Veda a paveda

REALITA

Pod realitou budeme ďalej rozumieť všetko, čo je (existuje), inými slovami bytie, súcno (česky jsoucno).

POZNANIE

Pod poznaním budeme ďalej rozumieť súhrn interpretácií reality človekom, alebo ľudstvom.

INTERPRETÁCIA REALITY

Človek je časťou reality, realita nie je časťou človeka. Dôsledkom tejto skutočnosti je to, že človek nemôze realitu vyjadrovať ako celok, ale iba prostredníctvom abstraktných parciálnych modelov - názorov, náuk, teórií, hypotéz a podobne. Interpretácia reality prebieha prostredníctvom abstraktných symbolov, ktoré nahrádzajú určité aspekty reality. Napríklad keď napíšem POČÍTAČ, tak celému komplexu javov, ktorý počítač reprezentuje, priraďujem skupinu grafických symbolov, ktoré s týmto komplexom nemajú primárne nic spoločné. Tomuto priradeniu abstraktného symbolu parciálnemu prvku reality ďalej budeme hovorit POJEM. Interpretácia reality teda prebieha v pojmoch.
Dôsledky:

1. Realita je nedeliteľná - interpretácia reality je delená do pojmov a ich konštrukcií - modelov.
2. Model reality nemôže realitu vyjadriť úplne.
3. Realita jednoducho je aj bez jej interpretácie, kdežto interpretácie vyžadujú realitu.
4. Realita nepotrebuje verifikáciu, kdežto pri jej interpretácii vyvstáva otázka pravdivosti.

NÁSTROJE INTERPRETÁCIE

1. Skúsenosť

Prežitie reality prostredníctvom zmyslov. Skúsenosť môže byť hierarchická, z predchádzajúcich skúseností sa vytvára nová, alebo komplexnejšia skúsenosť.

2. Vzťahy

Mnohé skúsenosti majú schopnosť vytvárať medzi inými skúsenosťami vzťahy. Analýza, syntéza, synkrecia, logika, indukcia a dedukcia sú hlavné abstraktné modely vzťahov medzi pojmami.

• Pomocou analýzy sa komplexnejší pojem rozkladá na parciálne pojmy.
• Pomocou syntézy sa z parciálnych pojmov vytvára pojem komplexnejší.
• Ak máme dva komplexné modely dvoch parciálnych častí reality, pričom jeden poznáme úplnejšie, ako druhý, ten druhý doplníme na základe pojmov prvého - synkrecia.
• Logika popisuje model konzistentnosti vzťahov medzi pojmami (teda nie medzi prvkami reality, ako sa mnohí často mylne domnievajú).
• Indukcia: na základe pojmovej závislosti N pojmov usudzujeme závislost N+1 pojmu.
• Dedukcia: zo známej komplexnosti pojmu vyvodíme jeho čiastkový pojem.

AXIOMATICKÝ ZÁKLAD INTERPRETÁCIE

Čím komplexnejšie realitu vyjadrujeme, tým viac sme nútení využívať nástroje poznávania, ktoré nám umožňujú z abstraktných čiastkových modelov tvoriť modely komplexnejšie. Vždy však vychádzame z určitých základných pojmov, ktoré predpokladáme a nevyvodzujeme. Hovoríme im axiómy - pojmy, ktoré sa nedajú pomocou nástrojov konštruovat. Napríklad vždy predpokladáme, ze existujeme.

ŠPEKULATÍVNA INTERPRETÁCIA

Na základe skúsenosti vytvorená interpretácia reality, ktorej hlavným znakom je neexistencia verifikačného nástroja interpretácie. Je to historicky prvý smer interpretovania reality. Jeho rozvoj začína v predpísomnej dobe a prvý rozkvet zaznamenal v antickom Grécku.

Špekulatívna interpretácia je charakteristická tým, že nástroje poznávania zamieňa za realitu. Príkladom môže byt tvrdenie, že Zem je doska, veď každodenná skúsenosť hovorí, že iba na doske možno stáť a nespadnúť. Toto je príklad na induktívne myslenie.

Tento druh interpretácie predpokladá, ze pojmy sú časťami reality, nie ich odrazom. Typickým príkladom je Kabala, ktorá neodvodzuje kvantitatívne pojmy z pozorovania reality, ale pomocou synkrecie prisudzuje rôznym parciálnym prvkom reality rovnaké vlastnosti. Napríklad astrológia na základe kvantitatívnych vztahov medzi nebeskými telesami odvodzuje kvalitatívne vzťahy pre iné prvky reality - napríklad osud cloveka.

Špekulatívna interpretácia reality skúsenosť považuje axiomaticky za pravdivú. Kedže pri rovnakom jave sú rôzne skúsenosti, z pohľadu špekulatívnej interpretácie majú aj rovnakú hodnotu, čoho konečným dôsledkom je vlastne nemožnosť interpretácie reality, ktorá (ako axiomaticky predpokladáme) je jedna, nie toľko realít, koľko je interpretácií.

Špekulatívna interpretácia vytvára z myslenia realitu, nie z reality myslenie. Všetky astrológie, Kabala, esoterika a rôzne iné pavedy majú chartakter špekulatívnej interpretácie reality.

VEDECKÁ INTERPRETÁCIA

Vedecká interpretácia vznikla zo špekulatívnej zavedením spätnej väzby na realitu. Vďačíme za to hlavne G.Galileimu, ktorý medzi rôzne špekulatívne interpretácie toho istého parciálneho javu reality zaviedol sudcu - experiment. Týmto momentom sa začala rodit vedecká metóda, ktorá funguje na cyklicky sa opakujúcom postupe krokov:

1. Verifikovanie faktov odpozorovaných z reality. Ide o oddelenie faktov od domnienok. Pod faktom sa pri tom rozumie taký jav, ktorý sa dá s tým istým výsledkom opakovat. Už v tejto fáze sa často veda odlišuje od pavedy, ktorá nerozlišuje novinové články, klebety, dojmy od faktov a považuje ich za rovnocenné.
2. Vytvorenie hypotézy. Hypotéza je pracovná myšlienka, ktorá sa snaží vysvetliť skúmaný fenomén. Je to vlastne akýsi nápad, často intuitívny, ktorý ponúka smer, ktorým sa pri tvorbe nového myšlienkového modelu vedec bude riadiť. Táto fáza je často spolocná pre vedu a pre pavedu.
3. Formulovanie teórie. V tejto fáze sa na báze pracovnej hypotézy vytvorí konečný myšlienkový model skúmaného javu. Tento model nikdy nie je ľubovoľný, ale vždy v sebe obsahuje predošlý model. Napríklad Teória relativity neruší Newtonovu fyziku, ale ju rozširuje. Aj dnešná chémia v sebe obsahuje verifikovateľné poznatky stredovekých alchymikov. V exaktných vedách je samozrejmé, že nová teória musí mať aj formalizovanú podobu v matematickej formulácii, teda musí byť aj matematicky formulovateľná (podliehať zákonom abstraktného formalizmu). Táto fáza sa v pavede nerobí, pretože nový myšlienkový model v sebe neobsahuje predchádzajúcu verziu, čoho dôkazom aj bola argumentácia o astrológii v tejto konferencii. V tejto fáze vzniká obyčajne viac teórií, ktoré sa snažia jav vysvetliť.
4. Verifikovanie teórie. V tejto fáze sa hľadajú rozpory v teóriách, jednotlivé teórie sa podrobujú porovnaniu s realitou, predovšetkým pomocou experimentu. Táto fáza tiež nie je vlastná pavede.

Ako som už uviedol, poznanie nemôže byť úplné, a preto sa vždy nájdu rozpory, čím sa vytvorí fáza 1 a celý cyklus sa znova a znova opakuje. Preto sa veda ako celok nemýli, mýlia sa iba vedci, pričom vlastne je omyl do metodiky zakonponovaný ako jedna z možných interpretácií.

Podstatné je, že veda znova a znova skúma všetko, čo už dosiahla. Vedecká metodika umožňuje limitné priblíženie k realite,
teda, že sa postupne blíži k správnemu modelu, hoci ho možno nikdy nevytvorí. Veda nie je nejaký klub racionálne (alebo ako
Z.Antares mylne vraví "materialisticky") uvažujúcich ľudí, to je veľký omyl, ktorému podliehajú pavedci ale aj vedci.Veda je metodika poznávania, ktorá je síce tvorená vedcami, ale ďaleko presahuje súčet ich individualít. Medzi vedcami sú často ľudia veriaci, ambiciózni, neznášanliví, jednoducho obyčajní +udia a nie dokonale racionálne bytosti. Velmi často sa mýlia, ale veda ako systém sa nemýli!!! Vyplýva to z jej podstaty, teda zo samotnej metodiky, ktorá umožňuje z reality vytvoriť stále obsažnejší a pravdivejší model.

Veda nie je inštitúcia, hoci sa z inštitúcií skladá. Tieto inštitúcie môžu často byť veľmi exotické, napríklad viem o jednom ruskom inštitúte (Ústav alternatívnych pohonov), ktorý hľadá perpeetum mobile (a tvrdí, že ho má). Veda je metodika poznávania, ktorá tvrdo dopadá najmä na vedcov. Pokiaľ nejaký vedec tvrdí, že niečo platí a iní vedci jeho tvrdenie nezopakujú, tak to nie je vedecká pravda. Pred pár rokmi sa v jednom renomovanom americkom laboratóriu jednému renomovanému fyzikovi (neviem si teraz spomenúť na meno) údajne podarila fúzia jadier atómu pri izbovej teplote, čo je v rozpore s kvantovou fyzikou. Kedže išlo o renomovaného fyzika, tak mu to aj uverejnili v renomovanom časopise. Pokus sa ovšem nepodarilo zopakovať (ani jemu) a musel priznať svoj omyl. Dodnes nie je jasné, či sa niečo naozaj stalo, alebo nie. Zatiaľ to teda nie je pravda, čo neznamená, že v budúcnosti nebude.

Ako vidno, vedecká metóda umožňuje selektovať rôzne tvrdenia o tom istom jave na základe verifikovateľnosti, teda porovnaním s realitou. Táto spätná väzba je veľký triumf poznania, nie nedostatok, ako tvrdia mnohí pavedci. Ako všetko, aj táto poznávacia výhoda vedy ma svoju nevýhodu: čo nie je verifikovateľné to môže existovat, ale nie je to vedecká pravda. Veda však neodmieta (ako mnohí pavedci tvrdia) skúsenosti, ktoré sú v rozpore s jej doterajším poznaním. Z popisu vedeckej metódy je zrejmé, ze pokial tieto skúsenosti sú naozaj objektívneho charakteru, veda ich postupne objaví a absorbuje.

KRITÉRIUM PRAVDIVOSTI SKÚSENOSTI

Na záver sa pokúsim sformulovať dve kritériá, ktoré musí akékoľvek tvrdenie spĺňať, aby sme mohli povedať, že je s vysokou pravdepodobnostou pravdivé:

1. Verifikovatelnosť. Čím verifikovateľnejšie tvrdenie, tým pravdivejšie. Vyplýva to z doteraz povedaného.
2. Konzistentnosť. Nové tvrdenie musí byť integrálnou súčasťou doterajšieho (verifikovaného) poznania, alebo ho musí celé obsahovať.