Ekoaktivisti = ekofašisti. Greepeace – puberťáci, ktorí sa potrebujú predviesť. Nepochybujem že ste takéto slogany v priebehu posledných troch mesiacov počuli, poprípade aspoň niečo podobné čítali v AmberZine :-).
Aby bolo na úvod jasno: ani v najmenšom nespochybňujem dôvody, ktoré vedú mnohých ludí k presvedčeniu, že (angažovaní) ekoaktivisti a potažmo Greenpeace sú často bandy gymnazistov trpiacich spasitelským syndrómom, ktorí sa potrebujú vyblázniť a v ekológii narobia viac škody ako úžitku.
Dokonca
si myslím, že na Slovensku máme ešte o pár dôvodov viac považovať ekoaktivistov
za neužitočných tárajov. Obdobou českého Hnutí Duha, čo do vplyvu na verejnú
mienku, je na Slovensku Sloboda zvierat, ktorá sa už párkrát úspešne zdiskreditovala
v očiach velkej časti verejnosti. Nemenší negatívny image si vyslúžil aj
samotný slovenský Greepeace, ktorý má už niekolko rokov (aj oficiálne)
jediný, abolútne nereálny ciel: Stop Mochovce!
Napriek tomu však mám pocit, že mnoho
útokov voči Greenpeace a ekologickým organizáciám nie je už v súčasnosti
vedených vecne a že sa tu objavuje niečo, čo by sa dalo nazvať Post-ekologická
vlna.
Po vlne porevolučno-ekologickej, kedy musel byť každý za zbúranie Temelína a Mochoviec, moderné boli iba tričká, na ktorých bol akýkolvek vhodný symbol, najmä však preškrtnutý a každý správny intelektuál (na mysli mám teraz najmä študentov) si musel, s ohladom na vypalovanie tropických pralesov, osvojiť pokial možno zachmúrený výraz kombinovaný s antiutopistickým skleneným pohladom do budúcnosti prichádza doba, kedy sa stáva moderným byť PROTI "ekoaktivistom".
Je to vcelku prirodzené - ku každému extrémizmu sa v krátkom čase vytvára extrémizmus opačný, väčšinou rovnako nebezpečný alebo prinajmenšom rovnako neužitočný.
Za jeden z podstatných faktov pri úspešnom ťažení antiekologického hnutia považujem aj to, že, akokolvek sú "ekoaktivisti" zvrhlí, predsa len musia byť aj za niečo (napr. k atómovej energii poskytujú alternatívu, hoc nereálnu), musí byť vidieť aj ich činy, zatial čo byť "post-ekologický", znamená iba sedieť so založenými rukami a kritizovať, poprípade jednoducho pohŕdať luďmi so žltými tričkami.
Nebezpečenstvo príklonu väčšiny verejnosti
k post-ekologizmu či anti-ekologizmu je však zjavne väčšie ako nebezpečenstvo
príklonu k 15-ročným žlto-čiernym nadšencom pobiehajúcim pred čerpacou
stanicou Shell.
Ako už viacerí upozorňovali, je to najmä
strata záujmu verejnosti o ekologické problémy vôbec, keď sa napríklad
nezáujem o činnosť spomínanej ropnej firmy "zvezie" s nevydarenou akciou
aktivistou proti nej.
Myslím, že čitatela AmberZinu rabovanie McDonaldu neodradí od triedenia odpadov vo vlastnej domácnosti; druhotné nebezpečenstvo však spočíva aj v strate dôvery v ekologické organizácie. Teraz si iste hovoríte - čo mi to chce nahovoriť, samozrejme, že sa u mňa Greenpeace zdiskredituje, keď robí kraviny, a teda odomňa nikdy neuvidí ani halier. Je to myslenie logické, v určitom ohlade však krátkozraké. Prečo? Podla mňa treba v prvom rade, nech to znie akokolvek absurdne, odlíšiť Greenpeace.org od Greenpece.cs. Na pomyselné oddelenie dcérskych organizácií od matky existuje niekolko dôvodov.
Keď bola v roku 1992 založená československá pobočka Greenpeace, neskôr rozdelená na dve národné pobočky (hoci Greenpeace Slovensko vystupoval pod názvom Kancelária protijadrovej kampane za bezjadrové Slovensko), dostala rovnaké podmienky ako všetky ostatné národné pobočky - do určitej doby (5 rokov?) bude podporovaná z centra, no potom si už bude musieť na seba zarobiť sama. Keďže Greenpeace zo zásady neprijíma akúkolvek podporu od vlád ani anonymné dary a organizácia je odkázaná takmer výlučne na dary fyzických osôb, zo začiatku bolo jasné, že východoeurópske pobočky si na seba v stanovenom čase nezarobia; rozdiel medzi západnou a východnou Európou je nielen v životnej úrovni, a teda v potenciálnej výške, ktorou môžu obyvatelia na ekológiu prispieť z vlastného vrecka, ale najmä v ekologickom povedomí.
Na scénu vtedy prišli zelení bratia zo západu, najmä z Rakúska, s výhodným obchodom: "Buď budete bojovať proti tomu, čo MY nechceme, alebo od nás neuvidíte ani korunu". Absolútna pasivita Greenpeace.sk (o českom Greenpeace nemám dostatok informácií, aby som posúdil, či išlo o rovnakú schému) vo všetkých ostatných otázkach okrem Mochoviec, keď sa neaktivizuje v ekologických problémoch, ktoré ludí skutočne trápia a najmä ktoré by sa skutočne dali riešiť, je dôkazom toho, že účel rakúskych dotácií je naozaj velmi presne vymedzený.
Takto sa dostala táto ekologická organizácia
do skutočne originálnej situácie: bojuje za práva verejnosti, no pritom
má velká časť ludí ovela väčšiu dôveru k "škodlivým"
organizáciám (napríklad Slovenské elektrárne). Je pritom demagógiou zo
strany Greenpeace vyhlasovať, že to chce určitý čas, kým ludia "pochopia".
Bojom proti veterným mlynom sa totiž diskvalifikuje celá organizácia a
samotný Greenpeace.sk nedokáže dostatočne odôvodniť, prečo sa venuje iba
jadrovému problému, keď ludí trápia iné, prinajmenšom rovnako významné
ekologické otázky. Jediným argumentom je ono "ludia ešte len musia pochopiť".
Na západe je však nemyslitelné, aby sa
seriózna ekologická organizácia stavala do pozície nedoceneného spasitela
- Greenpeace funguje tak, že upozorní verejnosť na neekologické
správanie sa vlády či inej organizácie, ktorá sa ho snaží utajiť, poprípade
vysvetlí nejasnosti - nikde sa však nesnaží masírovať luďom do hlavy, že
oni osobne majú problém, o ktorom doteraz nevedeli. Ekologických
problémov je na svete dosť na to, aby sa museli nejaké umelo vymýšlať.
Vo fungujúcej spoločnosti po tomto nasleduje pokles popularity danej inštitúcie, pokial sa nedokáže dostatočne obhájiť - na to nakoniec musia reflektovať politici, voči ktorým sú akcie de facto namierené a ktorí majú zväčša jediní možnosť zmeniť veci k lepšiemu.
Je tu ešte jeden háčik - mohlo by sa zdať, že s aktivitami slovenského greenpeacu je všetko v poriadku, veď bojuje za práva verejnosti, hoci nie slovenskej, ale rakúskej, keďže rakúski občania ho vo svojej protijadrovej paranoji radi podporujú. To je však niečo ako keby slovenskí greenpeace žiadal zastaviť používanie freónov v chladničkách a začal vyvolával medzi luďmi paniku, že do roka a do dňa všetci pomrú na rakovinu kože - na Slovensku sa totiž freóny nevyrábajú, takže by to od Slovákov nevyžadovalo nijakú námahu, nebolo by s tým spojené nijaké zníženie životnej úrovne ani zamestnanosti, čo sa o krajinách stále používajúcich freóny nedá povedať. Či sa to ekológom páči alebo nie, musia vychádzať z aktuálnej situácie - nikde na svete sa napríklad neodvážia vyhlásiť, že by ludia mali hneď, alebo povedzme od zajtra, prestať používať autá, pretože je to neekologické. Akákolvek ekologická organizácia si musí svoj kredit vybudovať na tom, že jej členovia idú sami príkladom; volanie "VY si niečo zbúrajte, VY začnite šetriť a VY si znížte životnú úroveň" k občanom iného štátu je jednoducho smiešne.
Tu sa dostávame k druhému rozdielu medzi našimi, východným Grínpísmi :-) a Greenpeace.org - sú ním používané metódy. Greenpeace je moderná organizácia, ktorá vie velmi presne, aké ciele chce dosiahnuť. Ako všetci vieme, denne sa stretávame okrem bežnej reality aj s umelým, mediálnym svetom. Boli by zbytočné nahovárať si, že väčšinový občan, ktorý sa nejako zvlášť nezaujíma o politiku, pokial sa práve nezdražuje nájomné či pivo alebo jeho niekto neokradne, jemný rozdiel medzi týmito dvoma priestormi vníma.
Stratégie Greenpeace, ktorý potrebuje presvedčiť najmä takéhoto priemerného občana (iba ten totiž zaujíma bežného politika), je teda jasná: prezentovať organizáciu a jej ciele vo svete mediálnom, vytvoriť v tomto svete pseudoudalosť, ktorá sa následne po rozšírení v iných médiách stane udalosťou, o ktorej sa začne hovoriť, o ktorú sa začnú zaujímať ludia a v konečnom dôsledku kompetentní.
Opäť sa nám nemusí páčiť, že správy začínajú zlaňovaním chladiacej veže Temelína, nasleduje nejaké výstižné heslo ako "Dnes aktivácia, zajtra radiácia" a celý blok (správ, nie elektrárne) je ukončený brutálnym zákrokom polície voči mierumilovnej inteligencii v pekných žltách rovnošatách s ešte krajším nápisom - všetko v dokonalej farbe a kontraste.
Nie som si však istý, či je vôbec kritika Greenpeace kvôli používaným metódam ("nerobia nič, iba vlezú, kam nemajú") oprávnená. Napadá niekoho lepší spôsob? Iste by mohli všetci utvoriť v Brazílií rojnicu a na spálených územiach vysádzať malé stromčeky :-) - napokon takto pracuje mnoho lokálnych ekologických organizácii. Greenpeace však vidí veci trochu inak, sústreďuje sa najmä na globálne problémy, ktoré sa takýmto "ochotníckym" prístupom vyriešiť nedajú.
A zdá sa, že má úspech; kto z nás by vedel o posledných jadrových skúškach Francúzska, keby sa tam nevybrala loď Greenpeace, nasledovaná rojom novinárov? Kto by vedel o tom, že sudy s toxickým odpadom sa donedávna hádzali priamo do mora?
Keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že neexistuje nik iný, kto by mal záujem na zverejnení takýchto záberov, možno okrem nejakej televíznej stanice, ktorá by chcela zvýšiť svoju popularitu. Pre ňu by však bolo vyvolanie škandálu ovela náročnejšie, keďže by sa snažila udržať si exkluzivitu (pri akcii Greenpeace je viac štábov, ktoré všetky majú exluzívne zábery - a teda motiváciu publikovať ich, prípadne Greenpeace poskytne vlastné zábery viacerým médiám) a zdôrazniť vlastné pričinenie k rozpútaniu diskusie, čo by jej následne zväzovalo ruky, keďže by nemal špecialistov, skúsenosti s ekológiou a podobne.
Prvotnou udalosťou pri takýchto záveroch
síce skutočne nie sú jadrové skúšky alebo toxický odpad, ale to, že zelených
mužíkov zatkli a poslali domov - na čo sa radi pozrú ich priaznivci aj
odporcovia. Nie je však možné zabrániť rozpútaniu diskusie o príčine, pre
ktorú tam vôbec priplávali, najmä keď sa väčšinou druhá strana, napríklad
armáda, ktorá je ovela nemotornejšia pri práci s médiami, dopustí chyby
a použije násilie alebo zabaví súkromný majetok - k čomu im v rámci dokonalej
symbiózy Greenpeace ochotne poskytne príležitosť. Za vyše štvrťstoročie
si takto Greenpeace udržal takmer Ghándiovský image nenásilia - zábery
vždy ukazujú bezbranných, mladých ludí, ktorých vláči po zemi armáda
so zbraňami.
Ako sme si však mohli všimnúť, u nás (a
u vás :-) majú takéto akcie úplne opačný efekt a réžiu. Pri poslednej akcii
Greenpeace v Bratislave pristavili pred budovu riaditelstva elektrární
auto s ohlušujúcou sirénou. Bola umiestnená v klietke, v ktorej bola zazváraná
aj jej obsluha. Celá akcia mala simulovať atómový poplach a luďom akosi
polopatisticky predviesť, čo ich isto-iste v najbližšej budúcnosti čaká.
Okamžite po spustení sirény sa však zistilo, že keď dvaja robia to isté,
nie je to vždy to isté. Keby sa akcia konala v Bruseli alebo Amsterdame,
hluk by určite poriadne otrávil úradníkov, ktorí by sa chtiac-nechtiac
museli zaujímať o jeho pôvodcu. V Bratislave sa však začali zbiehať bežní
občania - nie preto, aby sa dozvedeli niečo o jadrovej energetike, ale
aby ich deti v panelákoch, ktorá stáli naokolo, mohli v klude spať. Na
otázku jednej ženy, prečo musia kvôli elektrárni trpieť ludia, ktorí ju
nepostavili, vedúca slovenského Greenpeacu Ąubica Trubíniová, zaujímavá
to súčasť slovenského politického folklóru, bohorovne odpovedala: "Keď
vybuchnú Mochovce, budete mať väčší poplach!"
Na tomto príklade jasne vidieť, že slovenskí grínpisáci nevedia, prečo používajú nenásilné metódy, prečo ide najmä o pozornosť médií a prečo je dôvera verejnosti Alfou a Omegou ich úspechu; skrátka slovenský Greenpeace organizáciu Greenpeace nechápe. Sú to iba bábky v rukách pseudoekológov z Rakúska, ktorí nemajú s myšlienkou a metódami Greenpeace takmer nič spoločné. Keďže sa na riadiacich miestach nachádzajú takíto ludia, je potom logické, že radoví Grínpisáci sú verbovaní zo skupín mnohokrát popísaných, z ludí, ktorí o skutočné ekológiu nemajú najmenší záujem.
A aké morálne ponaučenie z toho všetkého vyplýva :-?
Berme našich žltých a zelených s rezervou. Berme ich ako stredoškolákov, alebo ako fanatikov, alebo ako platených západných agentov :-), ale neberme ich ako stelesnenie celého ekologického hnutia alebo celej organizácie Greenpeace. Bola by to podobná chyba, ako keď oni vyhlasujú, že ak vybuchol Černobyl, musia skôr či neskôr vybuchnúť aj všetky ostatné jadrové elektrárne - veď všetky sú "v podstate" rovnaké.
Tomáš
Bella
(autor _zatial_ nedostal od organizácie
Greenpeace žiaden honorár :-)
P.S:
Týmto článkom som chcel reagovať na výroky
typu "když někde vidím nápis GREENPEACE, naskočí mi husí kůže" (J. Brossmann
vo vyššie linkovanom článku). Chápem. Verím vám. Ale vydržať, snáď sa ukludnia
:-)).
Situácia je o to absurdnejšia, že Greenpeace bojom proti Mochovciam vlastne bojuje za Jaslovské Bohunice, staršiu a podla niektorých odborníkov ovela menej bezpečnú jadrovú elektráreň, ktorá sa najmä blíži ku koncu svojej životnosti. Slovenská vláda ju totiž prislúbila (hmmm, je fakt, že to prislúbil V. Mečiar :-) odstaviť po spustení Mochoviec – a je isté, že najmenej jednu elektráreň Slovensko potrebuje – takže ak by nejakým spôsobom Greenpeace zabránili rozbehnutiu Mochoviec (napríklad by vnikli do elektrárne a pripútali sa reťazami k palivovým článkom :-), dosiahnu iba to, že stará elektráreň bude fungovať ešte dlhšie.
*3
- Mimochodom, ktovie, čo by rakúšania povedali na to, keby vlády okolitých
krajín, napr. Slovensko alebo Nemecko, povedali: "Dobre, začneme s odstraňovaním
jadrových elektrární tým, že vám prestaneme predávať energiu, ktorá z nich
pochádza...
*4
- Nerád by som robil propagáciu ďalších konkrétnych úspechov tejto organizácie,
záujemci si ich môžu naštudovať na www.greenpeace.org,
dovolím si iba jeden škôlkarsky argument :-) - prečo by politici, armáda,
mnohé priemyselné koncerny tak vehementne proti Greenpeace bojovali, keby
ich - výhradne ekologické - akcie neboli úspešné? Prečo by sa nimi musela
zaoberať dokonca francúzska tajná služba, ktorá, mimochodom, Greenpeace
určite spravila viac úžitku ako škody, keď vyhodila do vzduchu jej vlajkovú
loď? Z nedostatku inej práce? Z nedostatku iných vnútorných a vonkajších
nepriatelov?... Možno... :-).